Ľudové zvyky na Luciu u nás a na okolí

vložený: 14.12.2003 16:12, upravený: 14.12.2003 16:12, čítaný: 21286x

Stalo sa Vám ráno 13.decembra, že Vám niečo chýbalo z Vášho oplotenia, prípadne ste ti našli o niečo ďalej? Nič sa nestalo, je to len súčasť ľudového zvyku na tento sviatok sv.Lucie! A ako to asi dopadlo v Ražňanoch? No o nič lepšie ako po minulé roky. Práve možno tento rok, sa začali staré zvyky trochu "vylepšovať". Prehľad životopisu sv.Lucie ako aj rôzne zvyklosti + pikošky z Ražňan sa dočítate po kliknutí.Ako to všetko vzniklo a aké sú zvyky na sviatok Lucie?

O sv.Lucii

Svätá Lucia patrí medzi starokresťanské svätice, ktorých úcta sa už v skorom stredoveku rozšírila po celej cirkvi. Jej meno sa dostalo do rímskeho omšového kánona – eucharistickej modlitby, spolu s inými sväticami starých čias: Felicitou, Perpetuou, Agárou, ...Podľa životopiscov bola Lucia mladá, bohatá Sicílčanka z mesta Syrakúzy. Pôvodne sa chcela vydať, už mala vážnu známosť s mládencom z toho istého mesta. Keď jej ťažko ochorela matka, Lucia vykonala púť k hrobu sv. Agáty do Catánie, aby tam prosila o matkini uzdravenie. Pri tejto príležitosti sa jej údajne zjavila sv. Agáta a predpovedala jej skoré mučeníctvo. Po návrate domov Lucia oznámila snúbencovi, že sa nemieni vydávať a začala rozdávať svoj majetok chudobným. Sklamaný mladík ju obžaloval pred úradmi, že je kresťanka. Luciu uväznili a predviedli pred súd. Ale ni sľubmi ani hrozbami ju nemohli priviesť k tomu, aby sa zriekla kresťanskej viery. Po rozličnom mučení ju zabili prebodnutím hrdla. Údajne sa to stalo pri prenasledovaní za cisára Diokleciána 13. decembra 304. Najstaršie zachovalé doklady o úcte sv. Lucie pochádzajú z 5. storočia. V 6. storočí už existovali svätyne a kláštory na jej počesť.

S menom a sviatkom sv. Lucie sú spojené mnohé ľudové zvyky. Okrem iného sa v nich Lucia predstavuje ako rozdeľovníčka darov a nositeľka svetla. Táto posledná vlastnosť sa jej pripisuje pravdepodobne v súvislosti s významom jej mena: latinské slovo „lux“ totiž znamená svetlo.

Svätica, ktorá prináša do života svetlo



Jej meno je odvodené od latinského výrazu lux, čo v preklade znamená „svetlo„. Teda meno môžeme voľne preložiť ako „tá, ktorá prináša svetlo„. Sviatok kresťanskej svätice bol určený na 13. december. Tento deň bol pred zavedením gregoriánskeho kalendára (1582) považovaný za najkratší deň roka, a tak sa k nemu viazali rôzne magické praktiky rázu, pochopiteľne, pohanského. Ich účelom bolo premôcť temnotu, zažehnať nepriazeň a privodiť nové svetlé dni, plné prosperity. Hoci ľudové zvykoslovie v mnohom nenadviazalo na líniu kresťanskú, oboznámme sa i so životom dnešnej svätice a legendami, ktorými je opradená.

Čisté oči pre nápadníka

Lucia sa narodila niekedy okolo roku 286 v Syrakúzach v bohatej rodine. Už ako malé dieťa si dala súkromný sľub čistoty, ktorú chcela uplatňovať cez celoživotné panenstvo. Jej matka, nevediac o jej sľube, ju ale mienila vydať za bohatého mladíka z váženej rodiny. Dievčina ho odmietla. Nápadník podal na ňu žalobu u miestodržiteľa Diokleciána, známeho prenasledovateľa veriacich v Krista. Lucia mala byť potupená v čistote a vystavená všeobecnému posmechu. Legenda hovorí, že bola pred trestom zázračne uchránená. Takisto jej Boh vraj zázračne uzdravil oči, ktoré si mladá žena s opovrhnutím vylúpila a poslala svojmu snúbencovi na miske potom, ako ho okúzlili svojou krásou. Nakoniec sa krutí mučitelia rozhodli zabiť ju mečom. Stalo sa tak v roku 304. Zakrátko po smrti sa začala šíriť posvätná úcta k mladej martýrke. Ľudia chodili k jej hrobu, vzývali ju pri chorobách očí, rôznych bolestiach. V 6. storočí bol zavedený jej sviatok v Ríme. Bola zobrazovaná na bazilikálnych freskách, obrazoch, legenda jej života sa stala predmetom literárneho stvárnenia.

Santa Lucia

Svätá Lucia sa najväčšej úcte teší v dvoch krajinách. Je to v Taliansku, konkrétne na Sicílii a v severskom Švédsku. Na Sicílii vznikla svetoznáma pieseň „Santa Lucia„. Vo Švédsku si zasa jej sviatok pripomínajú pekným zvykom: najmladšia dcéra v dome, oblečená v bielom, zobúdza členov rodiny kávou, rožkami a špeciálnou piesňou pre túto príležitosť. Kult k svätici je doložený i v Maďarsku, Srbsku a Chorvátsku. Obzvlášť krásne zvyky sa zachovávajú v Bavorsku. V deň Lucie si tu ľudia zhotovujú z papiera malé napodobeniny budov, do ktorých vkladajú drobné svetielka. Takéto potom za tmy púšťajú dole vodou, čo vyvoláva nádhernú atmosféru večera. Kým v spomínaných krajinách predstavuje Lucia v prvom rade sväticu, ktorá prináša do ľudského života svetlo, v našej kultúre, čerpajúcej ešte z predkresťanských myšlienkových zdrojov, tomu tak nie je.

Najdôležitejší stridží deň

„Lucia„ je v povedomí ešte najstaršej generácie známa predovšetkým ako „bosorka„, či „striga„ a jej sviatok je najdôležitejší zo stridžích dní, kedy majú zlé sily najväčšiu moc. Ako si túto protichodnosť tradícií vysvetliť? Najpravdepodobnejšie vysvetlenie spočíva v rozlíšení niekoľkých vrstiev obyčajov, spojených s postavou tzv. Lucie. Kým „Lucia ako nositeľka svetla„ nadväzuje na taliansku sväticu, „Lucia ako bosorka„ akiste nadväzuje na nejakú silnú ženskú osobnosť z minulosti, v ktorej sa zjednocujú relikty čarodejníckych procesov. Takto chápaná Lucia predstavuje strigu, ktorú hodili do inkvizičných plameňov, no ona nezomrela, čím sa prejavilo jej puto s Diablom. Ďalšiu vrstvu predstavuje „Lucia ako pomocníčka a ochrankyňa žien„. Je to azda najstaršia vrstva, v ktorej Lucia preberá vlastnosti nejakého ženského božstva „pohanských„ Slovanov. Ide o indoeurópske náboženské dedičstvo, kde ženské bohyne vystupujú niekedy ako život a pomoc prinášajúce, inokedy ako zákerné nepriateľské bytosti.

Cesnak proti démonom

V predvečer sviatku sa na celom území Slovenska jedol cesnak. Aby sa zabránilo prístupu zlých démonov do príbytkov a hospodárstva, robili ľudia cesnakom alebo svätenou vodou na dvere kríže. Cesnak sa zvykol dávať zjesť i dobytku. Na odohnanie negatívnych síl z chotára dediny bolo i robenie hluku. Obecní pastieri a mládenci obchádzali kedysi dedinu, pričom trúbili, práskali korbáčmi, bičmi, pískali na píšťalách, či cengali zvoncami. V naivnej predstave takto (veľkým hlukom) odrádzali démonov od príchodu k ľudským príbytkom. Zvlášť sa zastavili na krížnych cestách, kde, ako predpokladali, sa stretávali bosorky na svoj sabat.

Potrestala porušenie zákazu?

Už večer 12. decembra začal platiť zákaz ženských prác, najmä pradenia a šitia. V poverových rozprávaniach sú až do našich dní známe historky o tom, ako boli potrestané ženy, ktoré zákaz vedome prekročili. Inokedy Lucia trestá i mužov, ktorí neveria v tajuplnú moc dňa. V Terchovej sa vraj raz stal takýto prípad. Jeden muž si povedal, že i hoci je sv. Lucie, pôjde do hory na drevo. Povedal: „Dokým Lucka doklucká, ja dovezem búčka.„ Lenže žena, ktorej sa v noci prisnil zlý sen, ho nechcela pustiť. Ostal teda doma. Išiel však do komôrky, kde mali na policiach rôzne náradia. Mali tam aj ťažkú žehličku „piglajz„. Práve o ňu zavadila mačka, zvalila ju a žehlička padla mužovi rovno na hlavu. Žena ho našla už mŕtveho. Ľudia si to vysvetľovali tak, že to bol trest Lucie pre jeho úmysel ísť pracovať v jej sviatok do hory. Jedinou ženskou prácou, ktorá sa v predvečer sviatku nezakazovala, ale priam odporúčala, bolo páranie peria - s odôvodnením, že potom budú sliepky po celý rok dobre znášať vajíčka.

Luciový stolček

V domácnostiach boli ženské návštevy nežiaduce. Ktorá žena prišla 13. decembra do cudzieho domu ako prvá, bola považovaná za osobu s nekalými úmyslami, čiže „bosorku„. Na odhalenie identity „stríg„ sa používali najrôznejšie predmety a praktiky. Na Slovensku sa najznámejším nástrojom stal tzv. luciový stolček. Išlo o malý stolček jednoduchých tvarov (napr. trojnožka), ktorý bol zhotovovaný špeciálnym spôsobom: s jeho výrobou sa malo začať na deň Lucie a to tak, že každý deň sa malo na ňom niečo prihotoviť, bez použitia klincov a kladiva. Celý mal byť z dreva. V noci si ho dotyčný „majster„ zobral so sebou na polnočnú svätú omšu. A vraj keď na ňom počas bohoslužby sedel, uvidel pri oltári všetky dedinské strigy. Mali pri sebe aj predmety, pomocou ktorých robili zle ľuďom. Jedna mala šechtárik na dojenie, do ktorého odoberala krave mlieko, iná mala maselnicu, ďalšia lopatu na chlieb, atď. Po svätej omši mal človek (muž) utekať rýchlo domov, aby ho miestne bosorky nedolapili. Pri úteku mal preto za seba hádzať mak, pomiešané obilie, alebo ihly. Veci zabavili strigy natoľko, že nestačili dolapiť prefíkaného výrobcu. Čičmanci sa pred bosorkami chránili tak, že hodili za seba plachtu. Strigy sa začali o ňu hašteriť a trhať, pričom na utekajúceho v tej chvíli zabudli.

Videl všetky strigy

Zaujímavá udalosť v súvislosti s luciovým stolčekom sa vraj stala kedysi vo Varíne. Jeden muž sa rozhodol, že veru si taký stolček urobí, čo by mu pomohol zistiť, ktorá žena v dedine je bosorka. Dodržal všetky predpisy, súvisiace s jeho tajomnou výrobou a vzal si ho na polnočnú omšu. V kostole vraj naozaj videl viaceré bosorky, no nielen z Varína, ale i z okolitých obcí, keďže sa tam poschádzali ľudia zo širokého okolia. Muž bol svojím zistením natoľko ohromený, že hneď utekal domov. Strigy sa mu vraj vyhrážali, že ho načisto zničia, ak niekomu vyzradí ich mená. Zlé jazyky tvrdia, že medzi zídenými bosorkami muž uvidel i vlastnú matku. Zážitok ho poznačil na celý život - z roztopašného mladého muža sa stal zamĺknutý utiahnutý človek. Keďže výroba stolčeka trvala istý čas, vošla i do porekadiel. Veta „robí to ako stolček od Lucie„ je synonymickým vyjadrením pre zdĺhavú prácu.

Konárik z čerešne napovie

Obdobie od Lucie do Vianoc bolo v mysliach prostého ľudu naplnené čarovnou atmosférou. Predvianočné dni boli vhodné na rozmanité veštby, predpovede, zistenia. Pochopiteľne, nechýbali ani vyhľadávané ľúbostné čary. Ako magické pomôcky si dievky zvolili jablko, vodu, vajíčko, konárik ovocného stromu, triesky, cesto, atď. Mágia erotického charakteru bývala realizovaná najmä na priadkach. Pekný zvyk bol zachytený v Čičmanoch. Slobodná dievka si na Luciu odtrhla konárik z čerešne. Každé ráno do Štedrého dňa musela rýchlo vyskočiť z postele a ísť potajomky „na jarek„ po vodu, preniesť ju v ústach, a takto až do Vianoc polievať. Ak vetvička na Štedrý večer rozkvitla, bolo to znakom poctivosti dievky a jej skorého vydaja.

Biele Lucie – starší chlapci

Známe sú aj maskované obchôdzky „lucií“. Boli to nepočetné skupinky prezlečených žien. Zabalení boli v bielych plachtách, tváre mali zamúčené - aby ich nespoznali. V rukách mali brká, štetku alebo metlu. Mlčiac vchádzali do domov, ometali kúty a okolie pece. Pôvodne nedostávali žiadnu odmenu. Neskôr obchôdzka stráca obradový charakter a stáva sa príležitosťou pre pospolitú zábavu dedinského spoločenstva. Mládež sa prezliekla do rozmanitých masiek, chodili po príbytkoch, kde tancovali, spievali, skúšali deti, vyvádzali najrôznejšie nezbednosti (nenápadne mazali tváre popolom, vápnom, či vareškami bili deti).

V terchovskej osade Repáňovia boli za „lucky„ prezlečnení starší chlapci. Vchádzajúc do domu spievali: Lucia, Lucia, kde si prebývala? U pána farára hrušky obierala. V úlohe luciek boli obľúbené najmä mladé ženy, ktoré vedeli vtipne a pohotovo odpovedať na otázky domácich. Do spoločnosti tak vnášali smiech a komickosť.

Ražňany 2003

Ražňany sú však iné, pretože o zvyku, ktorý sa traduje u nás, som toho veľa materiálov nenašiel. Chlapci spievajú, to je samozrejme, keď odchádzajú nadránom z baru a pritom sa venujú zvláštnej činnosti, ktorá ako som spomínal nemá obdobu. Vyberajú bráničky a kapurky z dvorov, ktoré prenesú o kúsok ďalej prípadne (ak ešte vládzu) tak pomenia vyšnohornianske a dolnohornianskymi :-). Potom už záleží na gazdovi, ako rýchlo dokáže tú svoju kapurku nájsť. Podľa zvyklostí sa traduje aby to urobil za skorého rána, ešte predtým ako sa začne sv.omša, pretože by sa mohol stať stredobodom výsmechu a potupy. Správny gazda si musí strážiť svoj majetok ako oko v hlave. Avšak v túto noc sa nepremiestňujú len kapurky. Príhoda, ktorá sa odohrala asi pred 30 rokmi, spomína šuhajov. ktorí takto v noci jednému gazdovi z Ňaršan, rozobrali na kúsky celý voz (rebriňák) a takto po častiach ho vyniesli na pôjd, priamo gazdovi nad hlavu. Viete si už asi sami predstaviť ako sa ten ráno tváril, a koľko sa z neho museli nasmiať jeho susedia.

Avšak tento rok priniesol tiež niečo nové do našich zvyklostí, nakoľko naši mládenci sú vynaliezaví, bráničky sa zamykajú a voz už má málokto, prišiel rad aj na popolnice, ktoré nestrážene postávajú pred každým domom. Tu je jedna ukážka ako skončila jedna z nich.



Som zvedavý ako sa zatvária naši kamoši z Marius Pedersen, keď budú chcieť dannú popolnicu vyprázdniť :-). Na druhej strane by sa dalo veľa polemizovať o tomto obrázku. Svoje príspevky smerujte do Diskusného fóra

Ľudové zvyky na Luciu u nás a na okolí
Podobné články